Zomrel posledný slovenský letec v RAF

F/Sgt Ivan Otto Schwarz
(*11. 12. 1923 – † 04. 01. 2018)

Vo veku 94 rokov zomrel v Londýne F/Sgt Ivan Otto Schwarz, posledný slovenský príslušník britského Kráľovského letectva (RAF) počas druhej svetovej vojny. Česť jeho pamiatke

 

F/Sgt Ivan Otto Schwarz se narodil 11. decembra 1923 v Bratislave. V hlavnom meste Slovenska sa však iba narodil, detstvo prežil v Bytči pri Žiline. Otec pracoval ako advokát. Ivan absolvoval meštiansku školu v Bytči, potom pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi a nakoniec študoval na reálnom gymnáziu v Žiliny. Ivan sa v mladosti venoval športu, hlavne vodnému pólu a plávaniu. Bol dokonca šampiónom stredných škôl v Československu v kraule a prsiach. Jeho otec ako advokát mal kontakty na významných predstaviteľov vyšších vrstiev. So svojím znojemským priateľom a Lordom Newboorough sa dohovoril, že Ivan pôjde pracovať do továrne na výrobu ovčích syrov do Anglicka. Zároveň s prácou na farme študoval gymnázium vo Winchestri. Všetko sa zmenilo vypuknutím vojny. Ivan v rádiu počul prejav ministerského predsedu Chamberleina o vyhlásení vojnového konfliktu s Nemeckom. Otec už nemohol posielať peniaze na školu a Ivan narukoval v roku 1940 ako sedemnásť ročný do anglickej armády, kde musel klamať kvôli svojmu veku a o strate dokladov. Vďaka vysokej a vyšportovanej postave mu uverili a tak bol odvedený.

„Hovoril som: ,Prečo som v armáde? Chcel som ísť k letectvu. To mám v tých papieroch, že chcem do letectva.‘ Veliteľ na Fritz Hille odpovedal: ,Hej, to máš pravdu. Zajtra v Lemmingtone na medicínsku skúšku.‘ Dostal som A1. V priebehu 24 hodín som bol vo Wilmslow Transit Campe, tam som zložil zelenú uniformu a obliekol modrú. Potrebovali nutne personál na lietanie.“

Po príchode československých vojakov z Francúzska bol Ivan zaradený do československých vojenských jednotiek. Lenže nakoniec sa velitelia dozvedeli jeho skutočný vek. Keďže už bol mobilizovaný, nadriadení nevedeli, čo s ním majú robiť. A tak ho vysielali na rôzne špeciálne výcviky, ktoré preňho boli neskôr veľmi užitočné.

Práve vďaka cenným kurzom radistu a navigátora ho pripustili na vstupné skúšky medzi jednotky RAF. Tie úspešne zložil a po niekoľkomesačnom výcvikovom kurze sa stal radistom a palubným strelcom v jednom z bombardérov 311. československej bombardovacej perute RAF.  Tým sa splnil jeho cieľ, s ktorým do armády vstupoval.

Zúčastnil sa aj na dnes už legendárnom lete československej osádky P/O Oldřicha Doležela, ktorá 27. decembra 1943 so svojím bombardérom Consolidated B-24 Liberator GR Mk.V BZ796 (H) potopila nemeckú ozbrojenú obchodnú loď MV Alsterufer. Loď plávala z japonského prístavu Kóbe s úlohou doviezť z Japonska pre nacistické Nemecko strategický náklad volfrámu. V osádke Liberátora plnil F/Sgt Ivan Otto Schwarz úlohu horného strelca.

Následne 7. februára 1944 Ivan a ostatní členovia posádky za tento čin dostali Československý vojnový kríž. Tie vlastní dokopy tri. Ako s úsmevom spomína mohli byť aj štyri. Počas jednej z bojových akcií vo vzduchu sa letci občerstvovali. Lety totiž trvali bežne 8 až 12 hodín. Ivanovi vypadol z ruky sendvič a keď ho chcel zachrániť, ventilátor vo vývode kúrenia mu odsekol niekoľko článkov z prstov na ruke. Po pristátí si veliteľ s údivom obzrel Schwarzove zranenie, ale keď sa dozvedel o okolnostiach, ktoré k nemu viedli, tak sa obaja zasmiali, že ľutuje, ale za toto ho na vyznamenanie navrhnúť nemôže.

Ivan sa však počas vojny podieľal aj na leteckých sprievodoch nákladných lodí, ktoré privážali zásoby do Murmanska a bol nasadený aj počas invázie spojencov do Normandie 6. júna 1944.

„Lietal som ako radista a strelec. Striedali sme sa. No uznajte, sedieť desať, dvanásť hodín na jednom mieste je vylúčené. Aj piloti sa šli prejsť, nemohli tam stále sedieť. Mali taký automat, volali sme ho George. Nastavili ho a on letel , udržoval automaticky výšku, smer, všetko. Po určitej dobe ho zase prestavili na druhý kurz a museli sme lietať cik-cak a hľadať ponorky.“ Oficiálne nalietal viac ako 1200 operačných hodín počas bojového nasadenia. Ako však sám priznáva, mimo evidencie to bol aj dvojnásobok. Často sa totižto stalo, že člen niektorej posádky bombardéru sa nemohol včas dostaviť na letisko, a tak Ivan letca zastúpil aj v čase svojho osobného voľna. „Staral som sa o chlapcov, ktorí sa na mňa spoliehali. Bolo isté, kto má letieť, aké sú predpísané lety. Ale niekedy sa aj tak stalo, že sa chlapci neobjavili, pretože niekto zmeškal vlak, autobus, alebo tak. Nebol na letisku, aby to odlietal, tak som to vzal zaňho. Ja mám tak nalietaných viac hodín neoficiálne, ako oficiálne.“

Práve pre vysoký počet letových hodín, ale aj pre zranenie ho  v roku 1945 preradili do 167. a neskôr do 147. transportnej perute RAF.

V Československu sa ocitol prvýkrát po šiestich rokoch. V roku 1939 odchádzal ako 16-ročný tínedžer na strednú školu do Anglicka, ktorý podľa vlastných slov ovládal len „basic english“. Vrátil sa ako dôstojník RAF. Ministerstvo národnej obrany ho ako odborníka okamžite oslovilo. Prijal úlohu riadenia leteckej dopravy.

Postupne však vnímal rastúci vplyv komunistov v krajine, protestoval proti neustálemu politickému preškoľovaniu jeho zverencov. Začala sa oňho zaujímať Štátna bezpečnosť. Osobne protestoval u komunistického ministra vnútra Noska, na nebezpečnú politizáciu upozornil aj ministra obrany. Ak sa prispôsobí, sľúbili mu funkciu vojenského atašé v New Yorku alebo inde. Odmietol so slovami: „Slúžil som ako vojak. Vojak nemôže byť politik. Vždy som veril v demokraciu, v slobodu ľudí ako v prvej republike. Preto som sa vrátil do Anglicka.“

Po návrate do Londýna ho v roku 1946 demobilizovali z armády. Z Prahy za ním pricestovala aj jeho budúca manželka. Začal premýšľať, čo bude robiť. Zo začiatku bol obchodným zástupcom československej firmy vyrábajúcej sklenenú bižutériu a vianočné ozdoby. Neskôr začal podnikať a zavádzať inovatívne metódy v oblasti výstavby a rekonštrukcie železničných tratí. V roku 1962 zariadil, aby za ním pricestovala aj matka Anna. Otec umrel už počas 50. rokov, krátky čas po vojne ešte prevádzkoval advokátsku prax.

Napriek vysokému veku bol aktívnym človekom, mal viacero úspešných firiem. Chcel sa dožiť aspoň 120 rokov, aj keď priznával, že plány do budúcnosti by mal ešte na 50. Do roku 2009 pôsobil ako prvý Slovák v pozícii prezidenta Zväzu letcov slobodného Československa so sídlom v Londýne.

 

Zdroj : foto a dáta internet
Spracoval Ján Jendroľ